Jesenné pošasie

Biely oblak – dramaticky stvárňovali textovú časť hry

Vyšli mraky v čiernom rúchu,

liali vodu na zem suchú,

a keď mali prázdne krhličky,

ostal z nich len mráčik maličký.

Pozrie mráčik vôkol  seba:

sám je, sám v tej hĺbke neba ...

„Bratia, kde ste? Beda – prebeda,

vetrisko mi nôžky objedá.“

Keď narobil kriku mnoho,

zlaté slnko počulo ho.

Hneď vyslalo na zem lúčov moc,

zavolalo paru na pomoc.

Jemná ako páper samý,

už je para nad horami:

„Vezmi si ma, mráčik, na rúčky,

stane sa z nás oblak ľahučký.“

Márne sa už vietor zlostí,

márne chce hrýzť bez milosti,

oblak si naň sadá: „Aja – hoj!

Nes ma teraz svetom, tátoš môj!“

Jeseň - báseň

Stojí topoľ blízko rieky,

púšťa zlaté peniažteky.

Prišli vlnky zaspievali,

peniažteky sebou vzali.

Jeseň pestro oblečená,

zore farbí do červena.

Ide zima – bude mráz.

Spite, stromy! Už je čas!

Šarkany – báseň

Povoľ motúz zmotaný,

vyletujú šarkany.

Okaté a zubaté,

v maľovanom kabáte.

Dáždnik - pieseň

Klope, klope

dáždik, na zelený dáždnik,

klope, klope prstíkom,

kto je pod tým daždnikom.

To som ja Marienka,

mokne mi sukienka,

klope, klope dáždiček,

daj nám slnka kúštiček.