Január 2011: Ja s tebou, začíname Nový rok

Téma: Nový rok

Traja svätí králi

Išli raz traja svätí králi z Východu

a pýtali sa v každom meste:

„Kadiaľ sa dostaneme do Betlehema,

neviete deti o tej ceste?“

 

Nevedeli to mladí ani dospelí,

tak králi putovali ďalej krajom,

a sledovali jednu hviezdu zlatistú

s pôvabnou jasnou, ligotavou žiarou.

 

Keď hviezda zastala, kde Jozef prebýval,

tak vstúpili dnu putujúci králi.

Bučala tam kravička, dieťa kričalo,

nuž mu tí svätí králi zaspievali:

 

My traja králi ideme k vám, šťastia, zdravia, nesieme vám.

Šťastia, zdravia, dlhé letá, my prišli sme k vám odďaleka.

 

Vinše k Novému roku

Vinšujeme vám Nový rok,

aby ste mali šťastný krok,

doma lásku svornosť

a všetkého hojnosť.

 

Hody, hody, Nový rok,

nech tak trvá celý rok.

Prišli sme k vám zaspievať,

zdravia, šťastia vinšovať:

Nech sa vám vždy dobre darí

a nech vás obíjdu čary.

Na tieto radostné sviatky,

vinšujeme život sladký.

 

Vinšujem vám Nový rok,

aby kvitlo pole žitkom,

dvor dobytkom a dom dobrým zdravím.

Aby vás po celý rok hlava nebolela!

Dobrý deň!

 

 

Téma: Zima, zima tu je

 Už je zima, už je tu  

(slovenská ľudová pieseň)

1. Už je zima, už je tu, budeme sa kĺzať, hľaďte, už nám začína potôčik zamŕzať.

2. Už je zima, už je tu, sánky dolu z klinka, ubehne nám nie jedna veselá hodinka.

 

Snehuliak 

(A. Čobej, pieseň)

1.  Urobím si snehuliaka na najbližšom brehu,

     urobím si snehuliaka z bielučkého snehu.

     Jedna guľa, druhá guľa, tretiu navrch dám

     a už stojí snehuliačik a už stojí tam.

 

2.  Košieľku má snehuliačik čistučkú a svetlú,

     nos má z mrkvy, oči z uhlia, miesto ruky metlu.

     A keď deti uvidia ho, povedia si tak:

     „Pozrite sa, aký je to krásny snehuliak!“

 

Rýmy zimy     

(pieseň, hudba: B. Felix,  text: D. Hevier)

Šinú sa sánky z brehu, vôkol je biely svet.

Kocúrie labky v snehu, vykvitli ako kvet.

Mesiac má modré líca, voľakde prechladol.

Kuchárka metelica, do torty sype soľ.

To sú tie rýmy zimy, to sú tie rýmy zimy, to sú tie rýmy zimy, rýmy zimy.

 

Snehuliak

(báseň)

Na kraj lesa, na kraj hory velikánsky panák stojí.

Nos má z mrkvy, v ruke drúk, to je silák, ako buk!

Vyjde slnko spoza lesa, snehuliačik zmenšuje sa.

Smúti, žiali, že je malý, že mu lúče silu vzali, že už ide jar.

 

Snehuliak

(pieseň)

Keď napadne veľa snehu, hoja, hoj,

postavím si snehuliaka na náš dvor.

Miesto čiapky hrniec dáme, hoja, hoj,

pesničku mu zaspievame, hoja hoj, hoja hoj!

 

My sme vločky, iskieročky

(pieseň)

My sme vločky iskieročky, šaty máme snehové,

keď je zima, metelica, do tanca sme hotové.

Veseľme sa kým je čas, kým je zima, kým je mráz.

Krôčik nabok, krôčik nazad, dva krôčiky späť,

roztančíme v divom tanci celučičký svet. 

 

 

DO ŠKOLY

Ľudmila Podjavorinská

Zhora a či oddola                                  ovečka „bé“,

prišiel rozkaz do dvora,                           kozička „mé“,

či sa páči, či sa nie,                               mačička „miav-miav-miav“

že sa začne učenie:                               a psíček „hav-hav-hav“,

Zavčas rána, za zory,                             koníček „hi-hi-hi“,

všetky deti do školy!                              somárik „iá-iá-iá-iá...“

                                                          Zajačik ten sa len díval,

Bol to, ľudia, bol to zhon,                        smial sa a chvostíkom kýval.

len to dali na bubon!

Čo len zdravé nôžky malo,

do školy sa všetko bralo,                         Ale straka, neprestala:

všetko chcelo do školy,                           rapotala, rapotala,

žeby hlúpi neboli.                                   „a-b-c-d“, ba i „krát“

A mamičky, ako znali,                             predriekla im tisíckrát.

detičky si pristrájali:                               Učila ich bez prestávky.

kravička si teliatko                                 Ale tvrdé mali hlávky!

učesala, dieťatko,                            

prasiatko sa umývalo,                             Každé iba po svojom

žriebätko sa učesalo,                              odriekalo s pokojom:

len kozička rohatá,                                 Kozička „mé“,

že pôjde i strapatá.                                ovečka „bé“,

                                                          teliatko „mú“

                                                          a „hu-hu-hú“,

A tak išli, pár a pár,                                mačička „miav“ 

pod pazuchou šlabikár:                            a psíček „hav“,

zajačik s prasiatkom,                               koníček „hi-hi-hi“,

teliatko s žriebätkom,                              prasiatko „kvik-kvik-kvik“

ovečka s kozičkou                                  a malý somárik ako nik:

a psíček s mačičkou.                               „I-á-i-á-i-á ... .“

S nimi vážny ako nik                                                                                  

malý šedý somárik.

 

Do školy keď prišli, pane,

všetko bolo nachystané.

Straka, rapotačka veľká,

bola pani učiteľka.

Hneď ich v svojej dobrote

usádzala po plote.

 

Ale žiaci, neboráci,

neboli ver“ žiadni vtáci:

ako boli všetci v rade,

popadali dolu z plota

a našli sa na hromade –

a bol z toho napokon

iba veľký smiech a zhon.

 

A keď ticho nastalo,

učenie sa začalo:

Pani straka rapotala,

„a-b-c-d“ predriekala,

abecedu, ba i „krát“

predriekala na stokrát.

Ale chyba – chyba lávky:

Žiaci mali tvrdé hlávky,

nechápali, čo to, čo je,

každé húdlo iba svoje:

Teliatko „mú“a „hú-hú-hú“,

DANKA A JANKA

Mária Ďuríčková

Bodky sú  rovnaké, a predsa nie sú rovnaké (strana 6)

 Včera mala I.B telocvik na školskom dvore. Paľko Vlk pritom spadol a udrel si koleno.

„Ešte ťa bolí?“ spýtala sa pani učiteľka, keď už boli v triede.

„Len trošku,“ usmial sa Paľko Vlk a pohladil si koleno.

„Ale pančuchu si si roztrhol, pýta ti jesť,“ povedala pani učiteľka.

„On sa, prosím, zahľadel na tých veľkých chlapcov, ako cvičia,“ ozval sa Ivan Svetlík. „A vtom sa mu pravá noha potkla o ľavú a spadol“.

„Tí veľkí chlapci sú ôsmaci a cvičia na spartakiádu,“ vysvetlila pani učiteľka.

„Aj naša mama cvičí na sparkatiádu,“ ozvala sa Danka.

„Nevraví sa sparkatiáda, ale spartakiáda,“ opravila ju pani učiteľka. „No, povedz ešte raz: spartakiáda.“

„Sparkatiáda, „ povedala Danka zamračene.

„Hi-hi-hi!“ rozosmiali sa deti. „Ha-ha-ha!“

Danka pozrela po triede celá nasršená. Katke Lahitovej sa roztiahli ústa až po samé uši a Paľkovi Vlkovi bolo vidieť všetky zuby, aj to, že mu tri chýbajú. Ba smial sa i Peťo Susedko, čo namiesto červený hovorí vždy  čevrený.

To už Danka nezniesla. Odula pery a šuch pod lavicu!

„Nesmejte sa, deti!“ povedala pani učiteľka. „Jazyk sa môže hocikomu pošmyknúť. A ty, Danka, vyjdi spod lavice!“

Danka nič.

„Poď!“ ťahá ju Janka za šaty. „Už sa nesmejú.“

Danka nič.

„Tak si ostaň tam,“ povedala pani učiteľka. „Niektorým deťom pristane pod lavicou. A my ostatní budeme kresliť. Vyberte si farbičky.“

Keby ma ešte raz zavolali, už by som vyliezla, myslí si Danka. Škoda, že idú kresliť. Mohli sa radšej učiť básničku.

 

Prosím si bielu baretku (strana 21)

Bodky sa ráno obliekali a tu Janke zišlo na um:

Teraz pôjdeme po ulici také celkom rovnaké a ľudia si budú myslieť, že ja som Dana a že som to ja vyplazovala jazyk. Preto povedala:

„Mami, ja už nechcem túto červenú baretku, prosím si bielu.“

„Aj ja si prosím bielu,“ vraví Danka a potom húta: Musíme byť rovnaké ako inokedy, lebo tak si aspoň všetci budú myslieť, že ja som Jana a Jana že je ja a že to ona vyplazovala jazyk.

„Ale veď biele baretky máte na sviatok,“ prekvapilo to mamu.

„A červené sú ešte celkom pekné.“ A keď videla, že sa Janka chmúri, doložila: „Spomeň si na Červenú Čiapočku. Tá  nosila neprestajne tú istú červenú čiapku.“

Janka si spomenula: naozaj. A nepovedala ani slovo.

Na ulici sa neprihodilo nič, no horšie to bolo v škole.

„Počula som novinu,“ povedala pani učiteľka. „Niektorí žiaci vyplazujú vraj na ulici jazyk. Čo o tom viete, Bodky?“

Bodky vstali a zahľadeli sa do zeme.

Danka uvažovala: Nech si povie Jana, že to nebola ona, ale ja.

A Janka si myslí: Nech povie Dana, že so to nebola ja, ale ona. Žiaci by ma zas vysmievali, že som žalobaba.

A mlčali obe.

„No, ktorá z vás to bola?“

Bodky ani muk.

„Ja by som uhádol,“ ozval sa Paľko Vlk.

„Aj ja! Aj ja!“

Figu by ste uhádli, myslí si Danka.   Veď sme celkom rovnaké.

„Nie je naša povinnosť hádať,“ vraví pani učiteľka. A keď Bodky len mlčali, doložila: „Tak si teda sadnite!“ A jej oči už neboli teplé ako inokedy, ale celkom studené.

 

Téma: ZIMA ČARODEJKA  

Martáková, M. R. OD JARI DO ZIMY, 2000, str. 100

Biela rozprávka

Zbudila sa pani Zima, zívla z plnej sily,

Sneh, Mráz, Krúpky z bielych postieľ razom vyskočili.

„Čo si praješ, pani naša?“ Mráz sa pred ňu postaví.

„odkazujem horám-dolám, aby spali v zdraví!“

Zletel Sniežik, zakryl polia, zmrzla voda mútna...

Doma Zima Metelicu do povrazov putná.

Plače divá Metelica, až sa múry trasú,

kráľovná ju nechce pustiť do zimného jasu.

Počul nárek bludný Vietor, na okienko ťuká:

„Povedz, divá Metelica, môžem vletieť dnuká?“

Vrazil oknom, strhal putá, jak by nitky boli:

„Poď, ujdeme pani Zime ta za hory, doly!“

„Hhuííí!“ v ceste započali strašné tance svoje,

vtáčky mŕtve v sneh padali, praskotali chvoje.

„Hhuííí, hhuííí!“ hvízdali si za tuhého mrazu:

po horách i po rolinách rozsievali skazu.

Sedem dní a sedem nocí tančili po pláni,

na ôsmy deň zrútili sa na smrť ukonaní.

Metelica pod breh padla, Mráz ju našiel v spánku.

Za pokutu rok ju väznil v kráľovninom zámku.

 

Snehulienka

(Slovenská ľudová rozprávka)

Žil starček so starenkou. Nemali detí, preto im bolo smutno.

Raz v zime, keď napadlo veľa snehu, povedal starček:

„Poď, ženička moja, pobavíme sa trochu so snehom.“

Išli na dvor. Začali lepiť zo snehu dieťatko. Ktosi ich videl a pýtal sa ich:

„Čo to robíte?“

„Snehulienku“, povedala starenka.

Zrazu začalo dieťatko dýchať. Otvorilo očká. Trepotalo ručičkami a nožičkami.

„Ach starký!“ zvolala starenka. „Máme dieťatko!“

Snehulienka rýchlo rástla. Bola biela ako sneh a očká mala ako nezábudky. Starček a starenka  mali z nej radosť. Dievčatá z dediny často prichodili k nim hrávať sa so Snehulienkou.

Prešla zima. Slniečko teplejšie hrialo. Tráva sa zazelenala. V povetrí spieval škovránok. Všade bolo plno radosti, len Snehulienka zosmutnela.

„Dieťa moje, čo ti je?“ spytovala sa jej starenka.

„Nič mi nie je, mamička, som zdravá,“ odpovedala Snehulienka.

Roztopil sa aj posledný sneh. Všetko na svete sa radovalo, len Snehulienka bola ešte smutnejšia. Ľuďom sa vyhýbala a pred slnkom sa skrývala.

Prešla jar. Prišlo leto. Dievčatá z dediny sa vybrali do hory. Volali aj Snehulienku. Starenka ju nechcela pustiť. Bála sa o ňu. Dievčatá sľúbili, že dajú na Snehulienku pozor. Potom ju starenka pustila.

Kamarátky chytili Snehulienku za ruku a bežali do hája. Tam si plietli venčeky a viazali kytičky.

Neskôr urobili z raždia ohník. Postavili sa do radu a začali ohník preskakovať.

Vtom niečo zašumelo a žalostne zavzdychalo. Naľakane pozreli jedna na druhú. Zbadali, že Snehulienka nie je medzi nimi.

Začali ju hľadať. Volali, kričali, nikde jej nebolo. Prehľadali celý kraj. Snehulienku nenašli.

Zmenila sa na ľahučký obláčik, keď preskakovala ohník.

Starček a starenka dlho za ňou žialili.

 

Zvončekmi už zima zvoní  

(Text: Danuša Dragulová-Faktorová, hudba: Danuša Dragulová st.)

Zvončekmi už zima zvoní na bielučkom krásnom koni.

Prejde polia, lúky, dvory, vrátka si k nám pootvorí.

Ref: //: Iba Dunčo žmurká v búde. Guľovačka skvelá bude! ://

Zima sype páper mäkký, rozprestiera z neho deky.

Pozakrýva kopce, stráne. Berte sane! Rýchlo na ne!

Ref:

Zima spraví z kríčkov víly, aby sme sa pobavili.

Na cencúľoch s vetrom píska, rieky mení na klziská.

Ref: